niet nad romantycky vecer: vecera, lahev vina, sviecky, hviezdy na oblohe neprekonatelne ziaria, hra romantycka hudba len sem tam je pocut vystrel a kryk umierajucej zergskej armady ktora narazila na silny odpor protoskych jednotiek no aj napriek tomu ze umiera po tisicich stale si derie cestu v pred az na mape nieje uz nic za co ma cenu bojovat ... v tom pada hviezda dalsie zelanie, dalsie zbytocne premarnene zelanie, je pocut len tichy smiech vino doslo... ako by vobec ziadne ani nebolo ako by sa nic s toho nikdy nestalo, utichli vykriky posledny templar padol, v zablesku modrej oslnujucej ziari unikla jeho dusa, jasne svetlo ako by prehlusilo aspon na mali moment rev ultraliskou ...
PROMIN
posledna sviecka dohasina, plamen sa trepoce v nocnom vanku... v laskavom oku ako by nema vycitka a uz len ticho to nekonecne a puste ticho krici do vsetkych stran nenecha vas napokoji nedovoli vam zaspat nuti vas stale a stale sa vraciat spet, spali vas v tych najpekelnejsich plamenoch.. z popola vysla postava ci skvor silueta zahalena do ruska tmi rozprestrela ruky a z prvim hlbokym nadychom sa rozletela na tisice kuskou ktore sa vzniesli k oblohe vtom sa mracna rozostupili a po luke sa zorlialo nebeske svetlo vsetko bolo v poriadku dokonale. niet nad romantycky vecer pomislel si a zahladel sa do dialky ako by cakal, lahko sa pousmial a hrdo vykrocil vpred ochotny to skusit znovu usmev ukriva jazvy na dusi no nieje to prva ani posladna on to vie ... zazneli vystreli hudba sa vsak oziva ovela hlasnejsia krajinou sa nesu slova honor guards me... znovu pada hviezda, a dalsia a za nou dalsia, obloha je posiata zablesky tentokrat vsak uz nezneju zelania, niet miesto pre sny
na okraji priepasti stoji postava jej telo lemuju dlhe cervene vlasi ako jemny tajuplny stit, ktorym sem tam prenikne vietor , postava stoji mlcky ani sa nepohne, smutne pozera dolu... vtom padne slza v jej zablesku sa ukazu setky prehry a sklamania, jedna jedina slza, jedna staci, leti vzduchom a pri dopade na hladinu ju sotva sceri , nepozorovana a tak nenapadna, postava sa odvratila, vietor odhrnul pramienky dlhych vlasou z jej tvare jemne presiel po krehkych ramenach a nezne pohladil po krku, stoji tam tak nevinne dlhe tmave saty prenikali do hustej tmi a tvorili jeden celok, postava pomali ale iste schadza, jej kroky su tak iste, v mesacnom svite sa jej vlasi nadherne zalesknu a okolo nej vytvajaru akusi auru, ziaru ktora ju celu obklopoje, niekoho hlada pozara do dialky a kraca dalej vstric neznamej temnote obklopena prehlusujucimy straslivimi vykrikmi marinakou ktori su trhany ha kusi obcas je pocut exploziu to padol dalsi firebat, prechadza okolo padlich, na masivnej zbroji zmacanej od krvy a rozne nechutne zprehybanych plechoh sa zacina usadzat prva rosa,
Komentáre
krasa